Každý z nás potrebuje starostlivosť. Do istého veku sme všetci odkázaní na starostlivosť mamy a podporu otca. Každý jeden z nás je v istom štádiu svojho života odkázaný na štátne príspevky a dávky - či už v podobe rodinných prídavkov, nemocenských dávok, podpore v nezamestnanosti či dôchodkovej dávky v starobe. Nikto z nás nemôže tvrdiť, že pomoc štátu nepotrebuje. Sú rôzne životné situácie, kedy jediným našim príjmom, je príjem od štátu (napr. materská dovolenka). Môžme však povedať, že pri pracovnej činnosti alebo nákupoch, naopak, my odvádzame peniaze štátu formou dane z príjmu alebo dane z pridanej hodnoty - tzv. DPH, ktorú platíme pri nákupe každého tovaru, elektriny, plynu či služby u kaderníčky. Na základe toho môžme povedať, že každý - aj človek s postihnutím - prispieva do štátnej kasy. Áno, možno vo forme dôchodku a kompenzácií dostáva od štátu viac ako ostatní. Tomu sa hovorí "princíp solidarity" - tak isto, ako keď matka dostane materské, dieťa rodinné prídavky, ako keď nezamestnaný dostane podporu, rodina v núdzi dostane dávku hmotnej núdze, ako keď senior dostane dôchodok. Každý jeden z nás už bol v situácii, keď niektorú z týchto dávok dostával.
Ak človek s postihnutím pracuje, okrem DPH prispieva do štátnej kasy aj daňou z príjmu. Vytvára hodnoty - či už vyrába magnetky, polieva kvety v mestskom parku, skladá servítky pre reštauráciu, robí maséra, organizuje voľnočasové aktivity, prináša radosť svojim speváckym alebo iným umením alebo dokonca pôsobí v politike. Áno, vo všetkých týchto oblastiach nachádzame ľudí s postihnutím. Niekto raz vymyslel výraz "ľudia so špeciálnymi potrebami". Znie to krajšie ako "postihnutí". Špeciálne potreby však z času na čas má každý z nás. Stačí, ak si zlomíme ruku a nevieme si ani odkrojiť chlieb, alebo nohu a niekto nás musí voziť k lekárovi. Alebo príde čas, kedy nás choroba alebo staroba pritlačí k posteli a sami si nedokážeme uvariť ani čaj. Určite mi dáte za pravdu, že mnoho vecí máme spoločných. Práve tu by nám mali byť "ľudia so špeciálnymi potrebami" príkladným vzorom.
Predstavte si, že máte zlomenú nohu a s pomocou barlí sa "dotackáte" k lekárovi. No lekár je na 2.poschodí budovy, ktorá nemá výťah. To je problém, všakže?! Koľko námahy a úsilia musíme vynaložiť, aby sme dokrivkali až ku dverám lekára, ktorý nás v zápätí pošle na RTG o poschodie nižšie a potom späť. Aj za pomoci výťahu je to dosť náročné. Skúste si teraz predstaviť ženu s rázštepom chrbtice, ktorá toto zažíva celý život. "Hlavu má v poriadku". Skončila základnú školu a vyučila sa za krajčírku. Má zostať "zatvorená doma" len preto, že má postihnutie? No nie! Pracovala v krajčírskej dielni a teraz sa prekvalifikovala na pracovnú terapeutku a pomáha ľuďom s postihnutím v dennom stacionári získať zručnosti, o ktorých ona veľmi dobre vie, že môžu dosiahnuť.
Skúsme inú situáciu. Žena po niekoľkých potratoch konečne s veľkou radosťou privedie na svet dieťa. Miluje ho mama, otec, celá rodina. Rozmaznávajú ho, obsypú ho hračkami, predstavujú si jeho budúcnosť, snívajú, že bude dobrým učiteľom alebo starostom. No proste - je to ich dieťa. Keď má niekoľko mesiacov, ukáže sa, že "je postihnuté". Lekár im oznámi, že ich dieťa nikdy nebude chodiť a pri veľkej námahe ho možno naučíte rozprávať. Prišla tvrdá realita. Koniec snom o čistých jednotkách v škole, koniec snom o vnúčatách. Prichádza rozhodnutie ako v známej slovenskej piesni: či ťa mám vychovať, či ťa mám vychovať, či do vody hodiť??? - v tomto význame by sme za "vodu" mohli považovať ústav - domov sociálnych služieb. Domov sociálnych služieb by pre dieťa znamenal smrť. Smrť v tom význame, že zostane zatvorené medzi štyrmi stenami, možno pripútané k posteli, lebo opatrovateľka v zariadení ho nestačí ani len posadiť k stolu, aby sa najedol. Nemá čas na to, aby ho učila spievať, kresliť, či rozprávať. No táto matka sa rozhodla "vychovať". Dnes je z jej syna usmievavý mladý muž, ktorý pozná takmer všetky slovenské ľudové piesne. Stará sa o neho za 3/4 sumy, ktorú dnes štát dáva na jedného klienta v "ústave", kde by bol odkázaný na jednu posteľ. Dostáva cca 250 euro mesačne za 24 hodín, 7 dní v týždni, 31 dní v mesiaci. Bez nároku na dovolenku, bez nároku na prestávku, bez nároku na stravné lístky, bez nároku na voľný čas. Po skončení školskej dochádzky je so synom väčšinou doma, pretože s vozíkom sa ťažko niekam dostať, a keď sa aj dostane, chvíľkovú radosť s kultúrneho vystúpenia vystriedajú opäť dlhé týždne samoty. Kam pôjde? Ani do obchodného domu nebude chodiť každý deň. Súcitné alebo opovrhujúce pohľady jej už nechutia. Radšej zostáva s chlapcom doma. Rok, dva roky, potom už nemá chuť ani žiť, stráca zmysel, energiu, pretože jej nemá kto pomôcť. Potom v meste otvoria denný stacionár. Volá sa krásne, lákavo: Dúhový domček. "Asi to bude niečo dobré, keď to nazvali domčekom." uvažuje. Navštívi ho hneď po otvorení. Nachádza tu niekoľko ľudí, ktorí sú pripravení a nedočkaví, aby svoje schopnosti a svoje srdce venovali v prospech najslabších. Po prvom dni jej syn povie: tu bolo dobre, chcem aj zajtra. Matka sa poteší, práve našla pre syna priestor, kde ho ľúbia takého aký je. Nesúcitia. To nepotrebuje. Pomáhajú. To potrebuje. Po rokoch si konečne môže ísť spokojne nakúpiť, vybaviť lekára, zájsť ku kamarátke na kávu, urobiť vodičák, dopriať si prestávku. 4 hodiny denne. Zvyšných 20 sa znovu stará o svojho syna. Oblieka ho, pomáha mu jesť, umýva ho, pripravuje mu jedlo. V noci vstáva, lebo syn ju potrebuje. "Nikto si nevie predstaviť, čo obnáša starostlivosť o takéto dieťa" posťažovala sa. Zvlášť, ak je to jej jediné dieťa. Ak by si náhodou dovolila syna nechať v stacionári dlhšie, časť jej "mzdy" (opatrovateľského príspevku) jej zoberú. Určite budete súhlasiť so mnou, keď poviem, že toto je príklad bojovnosti, odvahy. "On mi dáva toľko lásky." vyjadrila sa matka pre regionálny časopis. Veru. Láska. To je to, čo naša doba potrebuje. Láska. To je to, čím náš svet môže zostávať živý.
"Čo budeme robiť, ak zatvoríte?" pýta sa matka viac-menej sama pre seba. "Zase budeme sedieť doma a pozerať z okna, kedy príde ďalší deň." No pokora, ktorej ju život naučil, jej nedovolí ísť pred parlament a bojovať za lepší život jej syna.
"Neboj sa, nezatvoríme." hovorím jej. No nemám žiadnu istotu, že svoj sľub splním. Áno, tykáme si. Je to žena, ktorá je pre mňa vzorom. Je mojou rodinou. Hoci som nemala odborné vzdelanie v odbore sociálna práca, rozhodla som sa srdcom. Rozhodla som sa môj život venovať tým najslabším. Lebo to potrebujú. Lebo sú príkladom bojovnosti.
Zatiaľ, čo takmer denne pozeráme v televízore, ako "denné stacionáre" zneužívajú štátne peniaze, ja rozmýšľam, ako zachrániť ten môj stacionár, ktorý ľudia, ako táto žena a jej syn, potrebujú. Je to ich jediná možnosť. Jediná šanca na trošku pomoci v ich ťažkej situácii. Aj táto žena prispieva do štátnej kasy. Ak už nijak inak, tak určite kúpou tovarov, energií, služieb (20% DPH z každého nákupu). Zaslúži si viac. Priniesla svetu človeka. Človeka, ktorý ju poteší keď zúfa. Človeka, ktorého každý obdivuje pre jeho životný elán.
Zaslúžia si viac.
Nezaslúžia si, aby im zobrali to jediné, čo im prináša morálnu podporu, pomoc, radosť, úsmev, rast a rozvoj.
PS: suma štátneho príspevku na starostlivosť o tohto človeka v dennom stacionári predstavuje 0,000000998 % z dane z príjmu všetkých pracujúcich ľudí na Slovensku. Keby takýchto ľudí bolo 2000 (zataiľ som napočítala 300), stále to predstavuje 0,19% z dane z príjmu pracujúcich občanov. Myslíte, že štát naozaj musí brať aj toto???? Len preto, že "môj sused ukradol tovar z obchodu, ktorý predávačky neustrážili"???? Len preto zatvoria všetky obchody, aby už nikto nemohol nakupovať??
